Príbeh o mníchovi

Za starým mníchom jedného dňa prišiel utrápený pútnik. Prosil o radu, čo má urobiť so svojim životom. Mníchovi povedal, že sa mu nič nedarí a cíti sa veľmi zle. Mních s láskou pozoroval pútnikov vystrašený výraz a s pokojom si dopil svoj čaj. Po dlhých minútach sa pútnik trochu uvoľnil a tak mu mních položil otázku: „ Čo ti chýba brat môj?“

 Pútnika zarazila jeho otázka, ale ani nad ňou nemusel dlho premýšľať. Rýchlo odpovedal: „Všetko! Nič nemám, nič sa mi nedarí. Som asi prekliaty, preto som prišiel sem do kláštora, aby ste mi pomohli. Mních sa na pútnika láskavo usmial a zavrtel hlavou. „Nie, nikto ťa nepreklial, pretože jediný kto je tak silný, aby ťa mohol prekliať si ty sám. Každý z nás si tvorí svoju vlastnú realitu.“ Keď mních uvidel na tvári muža nechápavý výraz, tak ho pozval na prechádzku do kláštornej záhrady. Sadli si na lavičku pod rozkvitnutým stromom a mních sa spýtal znovu:

Hľadáš krásu? Tu nájdeš všade okolo. Pozri sa  na zlaté slnečné lúče, ako jemne hladia všetko, čoho sa dotknú. Pozri sa na lúku plnú voňajúcich kvetov, zdvihni hlavu a pozri na motýle okolo seba, let vtákov na oblohe. Pozri na prekrásne jazerá, potoky plné rýb, nádherné vodopády. Alebo pozri na tie prekrásne hory, ktorých štíty sa týčia do nebies. Vnímaj krásu a celý život okolo seba. Vôbec nepotrebuješ honosné domy, luxusné šperky a ani všetko najmodernejšie. Veď všetka krása je tu už pradávno, len ju treba konečne začať vidieť.

 Hľadáš lásku? Tu nájdeš v sebe. Never tomu, že láska je niečo, čo nemáš. Láska je v tebe, vo mne, všade okolo. Je to stále ta istá láska a my ju môžeme skúsiť kedykoľvek budeme chcieť. Keď prijímame seba, prijímame Boha v sebe. My sme tvorení láskou. Tvoja duša, tak ako moja, je pôvodom z rovnakého zdroja. Pochop, sme jedno!

Hľadáš istotu? Predstav si, že sa veci dejú presne tak ako sa majú stať. A že nikdy nebudeš vystavený takej skúške, ktorú by si nezvládol. V tomto si buď istý a tiež si buď istý sám sebou. Veď vždy myslíš, hovoríš a konáš v súlade so svojou dušou. Nepotrebuješ vždy zareagovať, povedať to, čo zvykneš hovoriť, alebo opakovať to, čo hovoria iní. Buď sám sebou! Brat môj v tomto bude tvoja nová istota. Vždy, keď robíš to, čo je v súlade s tebou samým, nebudeš svoje činy nikdy ľutovať. Pretože si urobil to, čo si považoval za správne.

 Alebo hľadáš šťastie, radosť? Dovoľ si byť šťastný a raduj sa z toho nádherného pocitu. Veď môžeš dýchať, cítiť a vidieť všetku krásu okolo. Raduj sa z toho, že máš možnosť niekomu pomôcť. Že môžeš v niekom prebudiť lásku. Tak to pochop, brat môj, nešťastným ťa nerobia okolnosti, ale to, ako ich prijímaš.

 Chýba ti partner? Myslíš, že by si bol s niekým šťastný, keď to nedokážeš ani sám so sebou? Nehľadaj si nikoho zo strachu zo samoty, bola by to iba ilúzia lásky a vytvoril by si si na ňom závislosť. Závislosť na tom že máš partnerku, takže by si v takom vzťahu iba trpel. Až nájdeš harmóniu vo svojej duši a bude ti prijemne aj osamote, zistíš či niekoho skutočne chceš.

Alebo ti chýba bohatstvo, kúpiť si všetko čo chceš. Myslíš, že keď si to všetko kúpiš, budeš uspokojený? Na ako dlho? A čo potom? Potom príde strach, aby si o to neprišiel a ten ťa bude prenasledovať až do smrti, alebo pokiaľ o svoje bohatstvo neprídeš.

Je možné, že ti chýba dobré meno a uznanie spoločnosti. Viem, od detstva ti hovorili, že je veľmi dôležité byť niekým. Ale táto spoločnosť, u ktorej hľadáš uznanie, je presne tá istá spoločnosť, ktorá uverila tomu, že niekto môže byť viac ako niekto iný. Je to iba hra. Požiadavka, aby si bol niekým, už v sebe má pocit nevedomia. Hovorí ti o tom, že teraz nikým nie si a máš sa celý život naháňať za pridelením akejsi falošnej identity. Až prídeš na to, že už chceš byť len sám sebou, už ťa vôbec nebude zaujímať, čo si ktokoľvek o tebe myslí. Bedš slobodný a to je tá pozícia, z ktorej sa začínajú sny stávať skutočnosťou.

Hľadáš bezpečie? Bojíš sa zlých ľudí, že ti ublížia? Kde sú tí zlí ľudia? V tvojej hlave. Až pochopíš, že neexistuje nič ako súboj dobra a zla, nebudeš sa báť. Je len jeden zdroj, zdroj svetla a lásky a rovnako tak ako z neho každý z nás pôvodne pochádza, tak je každý z nás od neho rôzne vzdialený. Keď budeš vedomý, budeš i pozorný a vyvaruješ sa situáciám, kedy by si sa stretol s hlboko nevedomým človekom. Vždy ale maj na pamäti, ten človek nie je zlý, je iba nevedomý. Podstatou nikoho z nás nie je agresia alebo iná forma konfliktu. Sú to rany z minulosti, ktoré si ľudia nosia v sebe niekedy aj celý život. A tá agresivita či konflikt je iba ich obranou aby zase nezažili tú bolesť. Jednoducho nič iného než túto reakciu zatiaľ nepoznajú. Vieš, ľudia sa delia na zrelých a ešte ne-zrelých.

Trápi ťa nejaký problém a budí ťa v noci zo sna? Skús sa niekedy pozrieť na nočnú oblohu plnú miliónov hviezd. A na nič nemysli, len ich jednoducho vnímaj, tú nekonečnosť a krásu vesmíru, ktorého si súčasťou. A potom sa znovu zamyslí nad tým svojim malicherným pozemským problémom.

• Pútnik: Tvoje slová sú krásne, konečne sa cítim lepšie. Len neviem ako to dosiahnuť, pretože ja nie som tak múdry a sčítaný ako ty.
• Mních: Pravdu máme každý v sebe, už od narodenia. Len ju v sebe zatiaľ mnohí neobjavili a stále žijú ako vo sne.
• Pútnik: A prečo si ju neuvedomuje každý? Čo ľuďom bráni v pochopení?
• Mních: Práve teraz si povedal jednu z najdôležitejších otázok ľudstva. Bez toho aby si ľudia uvedomili, že si ju majú položiť. Odpoveďou je naša myseľ. Už od detstva sa učíme v prvom rade všetko posudzovať mysľou, a v dospievaní takmer stratíme sami seba a tak sa snažíme napodobňovať iných, aby smi mali akúsi identitu. Naša myseľ  nás ovládne a my už ani nevieme kým sme. Kedykoľvek sa naša duša ozve z hlbín človeka, myseľ ju okamžite prekričí. A tak nás myseľ stále ovláda.
• Pútnik: Ale ako to urobiť, aby to tak nebolo? Ako mám ovládnuť svoju myseľ? Veď to nejde, ako mám ovládnuť samého seba?
• Mních: Ty si tvoja myseľ? Ta ktorá sa stále porovnáva s niečím iným a mení sa?
• Pútnik: … no … to nie som.
• Mních: Dobre a si svoje telo?
• Pútnik: No, necítim sa byť kosťou, orgánom alebo tkanivom… ale…
• Mních: Čím myslíš?
• Pútnik: Mysľou
• Mních: Akou?
• Pútnik: Mojou mysľou
• Mních: Aha a čo je toto?
• Pútnik: Telo, moje telo.
• Mních: Koho?
• Pútnik: …
• Mních: Brat môj, ty si vedomím. Ty si život, vďaka ktorému tvoje telo žije. To je to čím musíš ovládnuť svoju myseľ. Je to niečo čo sa dá iba cítiť, uvedomiť si to. Uvedom si sám seba. Na nič nemysli, len sa sústreď na svoj dych a pozoruj všetko okolo bez toho aby si to súdil.

Pomaly prišla  noc a tí dvaja tam sedeli na lavičke pod starým stromom. Ani jeden z nich na nič nemyslel, obaja vnímali svoje bytie a všetku tu nádheru okolo a nad nimi len ticho svietili hviezdy.

Ráno vyšlo slnko a osvietilo záhradu plnú života. Niečo sa v nej ale zmenilo, už v nej nesedel mních a pútnik, ale dve krásne bytosti, ktoré vedeli, že pochádzajú z jedného zdroja a sú bratia.

Navzájom sa objali a poďakovali si. Pútnik mal oči plné sĺz, z toho, ako zrazu videl všetku tú nádheru okolo. A svet už vôbec nebol tým hnusným miestom ako predtým. Bol plný života a lásky – rovnako ako on.

Vydal sa teda na svoju cestu, napísať ďalšiu kapitolu života. Zvyšok svojho pozemského života prežil tak ako mu vtedy poradil mních:

Buď šťastný brat môj.....

Zdroj: internet